Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


Sociálna práca s ľudmi bez domova

 

Ciele sociálnej práce s ľuďmi bez domova

Predmetom sociálnej práce podľa Strieženca (2001, s. 39 – 40) sú: „problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky objasňuje a prakticky rieši či zmierňuje, a špecifické je najmä to, že rešpektuje kompletné stránky i prostredie človeka ako jedinca, skupiny či celej komunity.“

Cieľom sociálnej práce potom musí byť podpora sociálneho fungovania klienta v situácii, kde je taká potreba buď skupinovo, alebo individuálne vnímaná a vyjadrená (Matoušek, 2007, s.184.) Najvšeobecnejším cieľom sociálnej práce je okrem iného:

-  predchádzať, zmierňovať a odstraňovať sociálne napätie v spoločnosti,

- zlepšovanie vzájomnej adaptácie jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a rozvíjanie sebarešpektovania  a sebazodpovednosti jednotlivcov   s využitím ich individuálnych kapacít, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných komunitou,

- predchádzať vznikaniu dysfunkčných sociálnych procesov, predchádzať narušeniu vnútornej rovnováhy a harmonického vývoja jednotlivca, skupín alebo väčších celkov

-   identifikovať príčiny a následne prechádzať, zamedziť alebo minimalizovať výskyt sociálno-patologických javov v spoločnosti

-   prispievať k sociálnemu rozvoju a sociálnemu blahu jedinca a spoločnosti.

Uvedené všeobecné ciele sú veľmi široké, avšak ľudia bez domova sú cieľovou skupinou, ktorá si vyžaduje špecifický prístup a v súvislosti so sociálnou prácou aj stanovenie špecifických cieľov ako sú:

- potreba zabezpečenia hygieny - zabezpečenie priestoru a podmienok pre osobnú hygienu, pre opratie šatstva, výdaj šatstva

- potreba zabezpečenia bývania a stravovania - vytvorenie podmienok pre vybudovanie nízkoprahových centier  a ubytovní s možnosťou ubytovania pre ľudí bez domova

- potreba poradenstva - vytvorenie priestoru pre poskytovanie sociálneho, právneho a pracovného poradenstva

- preventívne programy – vytvorenie priestoru pre poskytovanie poradenstva na predchádzanie vzniku situácií, ktoré vedú k vzniku bezdomovectva (Vereš, Csikós, 2006, s.6 – 7)

Sociálna práca by malo byť systematické a komplexné pôsobenie formou existujúcej inštitucionálnej pomoci a individuálneho prístupu s cieľom aktivizovať vnútornú motiváciu a tým zlepšiť sociálny status.

 

Metódy sociálnej práce so zameraním na ľudí bez domova

 Metódami sociálnej práce s ľuďmi bez domova rozumieme činnosti, ktoré vedú k dosiahnutiu vopred stanovených cieľov pri práci s týmito klientmi.

Metódy sociálnej práce rozdeľuje Mühlpacher (1999,  s. 15 - 60) nasledovne:

metódy zamerané na objekt – objektom môže byť:

-   jednotlivec - práca s jednotlivcom predpokladá venovať sa tiež jeho sociálnemu prostrediu, hlavne rodine a skupinám, kde je členom,

skupina – ide o pôsobenie na skupinu ľudí s nejakým konkrétnym znakom,

komunita – je objektom metódy sociálnej práce pomáhajúcej ľuďom v konkrétnych životných situáciách na určitom území,

metódy zamerané na získavanie informácií – patria medzi ne najmä:

rozhovor s klientom – k získavaniu informácií sa používa najmä štandardizovaný rozhovor, pri ktorom sú klientovi kladené dopredu pripravené súbory otázok. Medzi podmienky kvalitného rozhovoru patria vytvorenie optimálnej atmosféry, udržanie zodpovedajúcej roviny rozhovoru a vytvorenie otázok, rozhovor musí byť prispôsobený mentálnej úrovni opytovaného, otázky musia byť stručné a zrozumiteľné, postupuje sa od všeobecných ku konkrétnym prípadne naopak, nesmú však byť v žiadnom prípade navádzajúce, pre získanie čo najväčšieho množstva pravdivých a relevantných informácií je dôležitá aj erudovanosť a prax pracovníka, ktorý rozhovor vykonáva a tiež záleží na podmienkach, za ktorých sa rozhovor vykonáva,

- dotazník – slúži na zisťovanie dát a informácií o klientovi,  jeho názoroch a postojoch k vybraným problémom, jeho prednosťou je ľahká manipulácia,  je možné osloviť veľký počet respondentov, získané údaje je možné kvantifikovať. Tvorba otázok v dotazníku má svoje špecifiká (otázky musia byť formulované neutrálne, nie je dobré klásť ich jednoznačne kladne alebo záporne a alternatívy odpovedí nesmú odpudzovať, ale ani navádzať. Pred konštrukciou dotazníka je nutné si ujasniť zmysel jeho použitia a jeho koncepciu. Na začiatok  je vhodné vložiť oslovenie a na záver poďakovanie  za venovaný čas k vyplneniu dotazníka),

- pozorovanie - pri riadenom pozorovaní sa vymedzuje cieľ a objekt pozorovania a tiež pozorované javy, z pozorovania sa vypracováva záznam a to buď audio technikou nebo formou záznamového hárku, je potrebné tiež vopred stanoviť postup analýzy získaných dát a ich spracovanie.

    Uvedené metódy zamerané na získavanie informácií nie sú jedinými používanými metódami. Z vlastnej praxe môžem doplniť, že k ďalším, menej používaným, patria štandardizované testy, analýza dokumentov, či anamnéza.

            Použitím uvedených metód zisťujeme nasledovné údaje o klientovi:

-  identifikačné údaje klienta,

-  príčinu sociálneho šetrenia,

-  rodinnú situáciu,

-  sociálnu situáciu,

-  zdravotný stav klienta,

-  psychické rozpoloženie,

-  finančnú situáciu,

-  zamestnanie,

-  bydlisko,

-  celkové posúdenie klienta.

 

Resocializácia ľudí bez domova

 Resocializáciu chápeme ako proces znovuzačlenenia jedinca do spoločnosti (Jaššová, 2009, s. 13).

Berger a Luckmann (1999, s. 128–129) zdôrazňujú, že jedinec sa ako člen spoločnosti nerodí, ale sa ním stáva. Ontologickým procesom, ktorým sa jedinec stáva členom spoločnosti,  je socializácia, ktorá môže byť definovaná ako „úplné a dôsledné zasvätenie jedinca do objektívneho sveta spoločnosti alebo časti spoločnosti“.

        Rozoznávame dva typy socializácie:

  1. primárna socializácia, teda prvotná socializácia, ktorou jedinec prechádza v období detstva a prostredníctvom ktorej sa stáva členom spoločnosti;
  2. sekundárna socializácia, ktorou je akýkoľvek následný proces uvádzajúci už socializovaného jedinca do nových oblastí objektívneho sveta spoločnosti, v ktorej žije (Berger a Luckmann, 1999, s. 128–129).

     Správny priebeh socializácie vedie k bezproblémovému začleneniu sa jednotlivca do spoločnosti, jeho prispôsobeniu sa požiadavkám  sociálneho prostredia, v ktorom žije. Schopnosť jednotlivca primerane sa prispôsobiť normám, rešpektovať pravidlá, zastávať očakávaným spôsobom sociálne roly, sa označuje pojmom sociálna adaptácia. Naopak neschopnosť jednotlivca prijať systém noriem, sociálnych a morálnych hodnôt uznávaných danou spoločnosťou označujeme pojmom sociálna maladaptácia (Oravcová, 2004, s. 67). Proces maladaptácie prejavuje rôznymi poruchami správania od nepriateľského, utlmeného, nedôsledného až po asociálne správanie (Oravcová, 2004, s. 68).

Jaššová (2009, s. 13) označuje resocializáciu aj pojmom reintegráciu  a ako už bolo napísané, chápe ju ako proces znovuzačlenenia jedinca do spoločnosti. Resocializácia znamená:

-  prevýchovu prostredníctvom sociálnej opory

-  prevýchovu prostredníctvom rekonštrukcie osoby

-  prevýchovu prostredníctvom preučovania

-  prevýchovu prostredníctvom interpersonálneho  prístupu

Tento holistický prístup zahŕňa aj tzv. etikosocioterapiu, kedy sociálny pracovník hľadá v živote klienta miesto, kde nastal zlom, zlyhanie ako zdroj spoločenského a osobnostného narušenia (Tvrdoň, Kasanová, 2004, s. 93).

        Základným predpokladom úspešného resocializačného procesu je, že klienta nechápeme ako objekt starostlivosti,ale ako jeho aktívny subjekt, ktorý je spoluzodpovedný za riešenie existujúcich problémov, participuje na ich odstraňovaní a minimalizovaní, mobilizuje vlastné zdroje, schopnosti a možnosti a do toho procesu vstupuje dobrovoľne, motivovane a aktívne (Jaššová, 2009, s. 13). Počas resocializácie je klient v sociálnej interakcii s ďalšími jedincami, čo mu pomáha spoznávať sa a osvojovať si novú sociálnu rolu, čo mu umožňuje prehlbovať, uchopovať a nadobúdať spoločensky prijateľné správanie (Špaleková, In: Sociálna prevencia, 2/2006, s. 22 ).

  V súlade s obsahom a cieľmi resocializačného procesu odporúčané formy realizácie resocializácie sú:

1. ambulantná forma (výkon resocializácie odbormi sociálnych vecí miestnej štátnej správy, referátmi poradensko – psychologických služieb, obcami a ostatnými subjektmi, ktoré resocializáciu neposkytujú ako službu, ale ju vykonávajú ako jednu z foriem sociálnej prevencie)

2 pobytová forma - poskytovanie resocializácie ako súčasti poskytovanej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb (Kundrátová, 2007) .

Jednotlivé formy resocializácie u bezdomovcov je možné kombinovať, napr. počas pobytu v zariadeniach  ako sú útulky,  domovy na pol ceste, nízkoprahové denné centrá, zariadenia núdzového bývania, v ktorých klient absolvuje pobytovú alebo ambulantnú formu resocializácie. Ak je však závislý od nejakých návykových látok, môže ambulantne navštevovať odborníka, kde sa podrobí liečbe závislostí.

 Človek prechádzajúci procesom resocializácie absolvuje niekoľko resocializačných fáz. V ideálnom prípade by mali za sebou nasledovať tieto fázy (http://www.manusoz.sk/fazy.html):

1. fáza – adaptačná - prebieha počas prvých mesiacov pobytu klienta v resocializačnom zariadení,  realizuje sa prostredníctvom aktívnej účasti klienta na programe činnosti daného resocializačného zariadenia, pričom sa starostlivosť zameriava na reedukáciu,  v tejto fáze sa klientovi snaží poskytnúť maximum informácií o celej komunite a princípoch, má určeného svojho terapeuta,

2. fáza – konfrontačná - prebieha v ďalších mesiacoch a je zameraná na interpersonálnu reguláciu jedinca (osobnostnú, vzťahovú, emočnú, vôľovú a postojovú), klient si musí plniť svoje pracovné povinnosti, ktoré má v rámci zariadenia, dôležitá v tomto období je nielen práca s klientom ale aj s jeho prípadným najbližším okolím, ktoré by mu mohlo pomôcť k návratu  do normálnej spoločnosti.

3. fáza – rozhodujúca - prebieha v tretej štvrtine pobytu, obsahovo je zameraná na realizáciu postupov, zameraných na celkovú fyzickú a psychickú obnovu jedinca a na dosiahnutie najvyššieho stupňa osobnostného a fyzického vývinu klienta a jeho pracovnej výkonnosti, počas tejto fázy dochádza k pribúdaniu zodpovednosti klienta za seba samého ale i za celú komunitu a za klientov s nižšou fázou, klienti zodpovedajú za kontrolu vecí novoprichádzajúcich  klientov.

4. fáza – prípravná - prebieha počas poslednej (kontaktnej) fázy pobytu klienta v zariadení a v prvých týždňoch po jeho návrate do bežného života, realizuje sa upevňovaním a posilňovaním pozitívnych návykov a autoregulačných mechanizmov, klient sa zameriava na svoj život po odchode z resocializačného zariadenia, pripravuje sa na odchod, hľadá si zamestnanie.

 Metódy resocializácie

  Metódy používané v jednotlivých fázach resocializácie  a sociálnej rehabilitácie sú (Číž, 2009, s. 7):

  1. Rozhovor – ide o individuálny prístup ku klientovi, rozhovor môže mať charakter terapeutický alebo poradenský.
  2. Psychodráma – umožňuje nácvikom zvládnuť namáhavé situácie, ktorých sa pacient bojí. Často sa mu podarí prekonať zábrany a úzkosti, ktoré prekážajú v ceste chápania nového životného štýlu.
  3. Ergoterapia – pracovná terapia. Práca je súčasťou liečebného procesu, výchovného alebo podporného programu. Jej cieľom je zmysluplné trávenie času klientov a taktiež nácvik pracovných zručností. Mala by byť plánovaná podľa potrieb klienta a mala by podporovať klientovu schopnosť komunikovať, spolupracovať s inými ľuďmi a mala by pozitívne ovplyvňovať klientove sebahodnotenie.

 Významné miesto v resocializačnej terapii bezdomovcov hrá skupina a spolupatričnosť ku skupine. Tento fakt je posilnený aj definovanými cieľmi sociálnej práce so skupinou (Levická, 2003, s.53):

  1. Pomáhať členom skupiny, aby sa učili aktívnej účasti na živote skupiny a prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanie problémovej situácie a posilňovali svoju občiansku zodpovednosť, aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti.
  2. Prostredníctvom rozvoja skupiny, prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov jednotlivých členov a k obohateniu ich života.
  3. Zabezpečovať prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho fungovania členov skupiny.
  4. Zabraňovať sociálnej dysfunkcii u členov skupiny.
  5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú  v dysfunkčných sociálnych vzťahoch, alebo tým, ktorí to potrebujú vzhľadom na ich sociálnu situáciu.

        Okrem rôznych terapeutických metód napomáhajúcich resocializácii ľudí bez domova, si opätovné zaradenie bezdomovcov do spoločnosti, alebo aspoň pomoc v ich zložitej situácii vyžaduje zriadenie efektívnej sociálnej siete. Medzi základné prvky tejto siete dnes patrí:

1.  Terénna sociálna práca- kontaktovanie bezdomovcov v ich vlastnom prostredí - na ulici,

2.  Nocľahárne s podmienkou absencie alkoholu - najbežnejšie nocľahárne,

3.  Nocľahárne bez podmienky absencie alkoholu - nocľahárne určené predovšetkým pre ľudí trpiacich závislosťami,

4.  Ubytovne  - nízkonákladové možnosti ubytovania,

5.  Denné centrá

6.  Hygienické centrá, alebo  strediská osobnej hygieny -   budovanie hygienických centier podporuje štát prostredníctvom poskytovania dotácií v zmysle výnosu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo 14. decembra 2005 na podporu rozvoja sociálnej starostlivosti a sociálnej pomoci.

(http://www.employment.gov.skúindex.php?id=15208)

7.  Poskytovanie šatstva - šatstva býva dostatok, zrejme preto, že zbierky šatstva sú zväčša to prvé, čo ľudí v súvislosťou s pomocou bezdomovcami napadne,

8.  Poskytovanie stravy - zadarmo, alebo len za symbolický poplatok,

9.  Program boja proti závislostiam  - okrem alkoholizmu býva častým javom medzi bezdomovcami aj gamblerstvo, je všeobecne známe, že ide o chorobu, ktorú je potrebné liečiť,

  1. Sociálne poradenstvo - pomoc bezdomovcom pri kontakte nielen s úradmi,
  2. Zdravotná starostlivosť  - pre  bezdomovcov trpiacich rôznymi chronickými chorobami, kvôli drsnosti života na ulici,
  3. Pracovné programy   a chránené dielne - zohľadňujú špecifickosť tejto skupiny ľudí a postupne ich pripravuje formou pracovnej terapie na opätovné získanie bežného zamestnania,
  4. Klubové aktivity – aktivizujúce k zmysluplnému tráveniu voľného času,  
  5. Duchovné programy - duchovná podpora a pomoc je          v rámci tvrdej reality života viac ako vítaná (http://www.notabene.sk/?bezdomovectvo)

 

Sociálny pracovník so zameraním na resocializáciu ľudí bez domova

 Dôležitým spájajúcim prvkom všetkých resocializačných aktivít je hĺbková individuálna práca. Ak má byť práca s klientom čo najefektívnejšia, musí sa mu naplno venovať  kvalifikovaný sociálny pracovník. Sociálny pracovník na základe dlhodobej práce s klientom reálne spozná jeho podmienky a zázemie. Tiež si získa jeho dôveru. Klient je potom prístupnejší aj motivovanejší riešiť svoju situáciu. Sociálny pracovník mu môže pomôcť vypracovať postupnosť krokov, určiť si reálne dosiahnuteľné ciele a motivovať ho v postupnom napĺňaní týchto cieľov. Sociálny pracovník nesmie riešiť stanovené úlohy namiesto klienta, mal by byť však vždy nápomocný, ak by ho klient požiadal o pomoc. Minimálne raz za dva týždne, by sa sociálny pracovník mal stretnúť s klientom na prehodnocovaní postupu. Sociálny pracovník by mal mať na starosti maximálne desať klientov, ktorým sa venuje hĺbkovo.

    Sociálni pracovníci okrem toho pre ľudí bez domova vykonávajú aj bežné sociálne poradenstvo. V jednotlivých oblastiach je to:

- Práca: Motivovanie klienta k hľadaniu zamestnania, príprava klienta (curiculum vitae, telefonický rozhovor, príprava na pracovný pohovor), vyhľadanie vhodného pracovného miesta, kontaktovanie zamestnávateľa. Overovanie úspešnosti zaradenia klienta do pracovného pomeru.

- Ubytovanie: Posúdenie možností klienta, vyhľadanie vhodného ubytovania aj po skončení bývania v útulku, možné vybavenie poskytovania príspevku na bývanie.

Sociálne zabezpečenie: Na základe zhodnotenia postavenia klienta zistenie možností sociálneho zabezpečenia (dávka v hmotnej núdzi, kompenzačné príspevky, dôchodky)      a pomoc pri ich vybavovaní.

- Základné dokumenty: Informovanie klienta o spôsobe vybavenia základných dokumentov (rodný list, zmena trvalého bydliska, OP) a komunikácia s úradmi.

- Zdravie a závislosti: Riešenie zdravotných problémov klienta − psychické, fyzické (zmena alebo vybavenie lekára, príspevky, liečenie, ZŤP).

- Osobné problémy a rodinný život: Individuálne konzultácie s klientmi s cieľom nájsť možnosti riešenia ich osobných a rodinných problémov akéhokoľvek druhu (partnerský vzťah, vzťah rodič − dieťa).

- Právne problémy: Informovanie klientov o možnostiach právnej obrany v oblasti občianskeho a trestného práva, najmä exekúcie, rozvod, výživné, otcovstvo.

 

 spracoval: Bc. Peter Zátroch

 

 

 

 

 
Reklama